Srdce a zdroj (časť 1/3)

Priznať si, že ste slabí, nie je ľahké. Je však potrebné si uvedomiť, že svet sa delí na predátorov a na korisť a ak nie ste v jednej skupine, ste v druhej. Poznal som ľudí, ktorí zbytočne zomreli len preto, že to nevedeli. Regan, Fuulek, Agna. Je dobré mať dlhý a pohodlný život. Alebo aj zomrieť mladý je fajn, pokiaľ si vás aspoň zapamätajú. Najhoršie je odhodiť život v mladosti pre vec, na ktorú si druhý deň ráno už nikto nespomenie.

Horatio, Sykar, Jáme. Zanwe a ešte jeho sestra, Kynyra.

Svet nie je jednoduchý. To som sa tiež naučil. Je veľa druhov predátorov. Preto je najlepšie byť tou najspodnejšou korisťou. Potom vždy viete, na čom ste. Keď ste predátor, nikdy neviete, či ste vy to najsilnejšie zviera v revíre. A keď už si myslíte, že nad vami naozaj nikto nie je a uvoľnene sa rozvaľujete ako lev s najväčšou hrivou v háreme samičiek, ktosi vám puškou vystrelí oko.

Kedysi nás bolo deväť. Ja a mojich osem kamarátov. Niektorí z nich možno dokonca boli moji súrodenci, alebo sme boli inak pokrvne zviazaní. Vyrastali sme v prostredí, kde bolo takéto veci ťažké určiť, nepýtajte sa ma na to. Nerád o tom hovorím. Dôležité je, že nás bolo deväť. To je dosť. Je len málo vecí, ktoré deväť ľudí nedokáže urobiť. Verte mi, my sme toho dokázali veľa. A potom puf. Ako keď jediným mávnutím ruky rozoženiete hustý dym. Zrazu som bol sám.

Nechcem tvrdiť, že všetci sú mŕtvi. To neviem naisto. Ja som však rozhodne jediný nažive. Niektoré spôsoby života sa totiž proste nepočítajú. Vezmite si napríklad toho chlapíka, čo si ma vyhliadol, kým sa moja loď tankovala pri Kenire, na okraji tretieho sektoru Andromedy. Chcel byť mojím novým kamarátom. Táral, koľko toho o mne počul, ako ma obdivuje. Ako on chápe, že sme sa s mojími kamarátmi, my deviati, dostali tak blízko. „Ale oni už nežijú,“ namietol som, no on akoby nepočúval. Silou mocou sa chcel kamarátiť. Asi mu nevadilo, že páchnem smrťou, musel to totiž cítiť. Len tam stál opretý o bar, uškŕňal sa a hádzal do seba jeden rum za druhým, myslel si, že to na mňa urobí dojem. Nakoniec som privolil.

Volal sa Andro. Tak som zrazu po rokoch nebol sám, ale opäť som mal parťáka, aj keď len jedného. Ale moji bývalí kamaráti sú tiež vždy so mnou. Aj keď sú viac-menej mŕtvi, stále na nich myslím a rád si hovorím, že ma všade sprevádzajú, ako ohnivý chvost štartujúcej lode. A Andro mal tiež iných kamarátov predo mnou. Povedal mi o nich všetko. O mŕtvych aj o živých. Mŕtvych dostali agenti Kasty. Živí sú na úteku.

„A čo ty?“ spýtal som sa Andra keď mi to všetko hovoril.

„Čo ja?“

„Si mŕtvy, alebo na úteku?“

„Som s tebou. Teraz už som. Sľúbil som ostatným, že ťa nájdem. A že spoločne urobíme to, čo sa vám vtedy pred rokmi nepodarilo.“

Ach tak. O to celý čas išlo. „Takže mŕtvy.“

 

Boli sme teda v takejto zostave. Ja, Andro a naša armáda duchov. Ale boli medzi nami rozdiely, ktoré sa neprekonávali ľahko. Ja som chcel žiť a dívať sa do budúcnosti, zatiaľ čo Andro z nejakého dôvodu miloval smrť. Čo je koho po Kaste? Kaste na nikom nezáleží a ani vám nemusí záležať na nej. Lenže Andro mal svoje ideály a hodnoty, ktoré chcel udržať nažive aj za cenu svojho skutočného života a to bolo podľa mňa strašne hlúpe. Okrem toho sa rád utápal v minulosti a odkiaľsi poznal aj moju a rád mi ju pripomínal. Začalo to asi šesť pozemských mesiacov po tom, čo sme sa spoznali.

Nechali sme sa najať ako pašeráci pre skupinku pofidérnych vedcov, ktorí snáď aj boli géniovia, ale iba v akomsi vlastnom svete neužitočných abstraktných teórii a vynálezov. Zriadili si skromné, no celkom štýlové laboratórium na mesiaci jednej bezvýznamnej planéty v slnečnej sústave len pár svetelných rokov od Zeme. Zo skladov na okolitých planétach sme im vozili rôzne mikročipy a staré modely stavebných robotov. Trebalo si zohnať vlastnú loď a to vybavil po známostiach Andro, čo bolo dobré, pretože ja som bol na mizine. Väčšina vecí, čo sme vozili, bola pravdepodobne kradnutá. Trebalo byť opatrný, ale malo to aj svoje výhody. Nelegálne transakcie znamenali, že obe strany nedbali príliš na inventúru a keďže sa väčšinou obchodovalo vo veľkých množstvách, nikto si nevšimol, že sme si Androm často pár kusov z každej zásielky privlastnili. Keď na to tak spomínam, myslím, že naši zamestnávatelia s tým vlastne aj počítali.

Neďaleko tej planéty sa nachádzal celkom príjemný kyslíkový bar na jednej z tých odporných preplnených staníc, ktoré stavajú na križovatkách vesmírnych diaľnic. Našli ste tam ľudí zo všetkých možných galaxií – Pozemšťanov, Gambrinianov, Proktenanov a iných. Všetkých tak dráždivo odlišných, tak trápne podobných. Aké sklamanie to len muselo byť pre pozemských vesmírnych pionierov dvadsiateho druhého storočia, keď miesto vzrušujúcich cudzích nepredstaviteľných svetov a rôznorodých nových foriem života našli len ľudí. Tých istých starých smradľavých ľudí, od ktorých sa snažili ujsť.

A teraz boli všetci pomiešaní tu, na týchto interstelárnych križovatkách.

Jedine tí z Kasty sem nechodili. Tí mali svoje lokále.

Ten bar bol našťastie celkom zastrčený a obsluha bola nepríjemná, takže sa tam často dalo nájsť isté súkromie. Človek by si myslel, že keď bude mať celý vesmír ako na dlani, bude mať dosť priestoru na súkromie, alebo aspoň viac než mal keď trčal ako párok v rožku na svojej rodnej planéte. Väčšinou tomu tak nebolo. V bare tancovalo aj zopár striptérok, dcéry baníkov a bezvýznamných úradníkov z kolónii na okolitých planétach, no my sme chodili kvôli kyslíku. Na planétach s dýchateľnou atmosférou do seba ľudia stále liali alkohol. Na vesmírnych staniciach a lodiach, kde boli vzduch aj voda recyklované, však alkohol skôr ubíjal ako povzbudzoval a v kurze bolo inhalovanie kyslíka alebo meskalín. Ten bol na dobrej ceste stať sa najvyvážanejším produktom zo Zeme. Nikde inde sa totiž psychotropné látky v čisto prírodnej forme nevyskytovali.

Mali sme tam dokonca aj vyhliadnutý stôl, úplne v rohu. Barman, vyziabnutý päťdesiatnik s dlhou bradou, nás už poznal a začal pripravovať pollitrovú nádrž hneď, ako sme vošli. Na planétach väčšinou v podobných baroch ponúkali prístroje, ktoré filtrovali vzduch priamo z okolia, ale na vesmírnych staniciach to bolo zakázané a používali sa nádrže. Barman nám vždy ponúkol aj meskalín, aj keď sme väčšinou odmietli. Zo starých reproduktorov hral akýsi pokus o zmyselnú hudbu, no často bola prehlušovaná štartujúcimi motormi v dokoch o dve poschodia vyššie.

„Máš rád príbehy?“ spýtal sa ma raz Andro keď sme mali hadičky zastrčené do nosa, vdychovali ten uvoľňujúci svieži plyn a naokolo nikto nebol.

„Mám,“ odvetil som, „keď majú šťastný koniec.“

„Počúvaj, poviem ti príbeh,“ pokračoval Andro, no myslím, že moju poznámku nepočul. „Je to príbeh o Zemi a jej ľuďoch. Neboli na tom vôbec zle. Žili si šťastne vo svojom malom tmavom opustenom kútiku vesmíru. Naučili sa veľa vecí. Vedeli lietať medzi planétami a slnečnými sústavami, ťažili vzácne kovy z meteoritov. Sem-tam vyhladili časť obyvateľstva v jadrovej vojne. Stane sa. Ale mali sa dobre. Patrili len sebe. A potom urobili aj prvý kontakt.“

„Nepáči sa mi, kam tento príbeh smeruje,“ namietol som rýchlo kým Andro nabral do pľúc plný dúšok, držal ho v sebe a ochkal od blaha. „Nepočúval si ma, vravel som, že chcem počuť príbeh so šťastným koncom.“

„Ty tento príbeh už aj tak poznáš. Dokonca lepšie než ja.“

„Tak prečo mi ho teda chceš rozprávať?“

„Mám pocit, že si zabudol.“

„To nie je-“

„Len ma vypočuj. Prosím,“ povedal Andro a pozrel mi do očí s tak zúfalým pohľadom, že som sa radšej rýchlo odvrátil, aby som sa nemusel rozosmiať. Pootočil som ventilom na svojom výstupe z nádrže, vtiahol viac než zdravú dávku a rýchlo stúpol do vlnivého nadneseného delíria, kde boli Androve slová o trochu znesiteľnejšie. Vyziabnutý barman sa začal nevkusne škrabať na zadku a mňa aj Andra to vlastne potešilo, pretože aspoň na chvíľu sa dalo dívať na niečo iné, než behanie uponáhľaných vyblednutých ľudí presúvajúcich sa po stanici ako naprogramovaní duchovia. Hudba v reproduktore zakvílila a stíchla. Nikto si toho nevšimol. Neďaleko nás sa o tyč obtieralo mladé vychudnuté dievča v ružovej podprsenke a čas od času na nás hodilo zvedavý pohľad.

„Takže ako som hovoril,“ pokračoval Andro, „Pozemšťania urobili prvý kontakt s novou rasou ľudí, Gambrinianmi, ktorí žili na opačnej strane ich galaxie. Netrvalo dlho a ľudstvo dostalo lákavú ponuku. Nie od Gambrinianov. Toto bola skupina, ktorá sa prezývala jednoducho Kasta. Nepatrili nikomu a nikam. Nemali domácu planétu, hymnu, ani obľúbený seriál. Mali však svoju menu. Ponúkli ľuďom možnosť vyšvihnúť sa z hmyzu, ktorý omylom na svojej slepej ceste osídlil zopár planét, na skutočnú vesmírnu veľmoc. Dostali by nové zdravotnícke technológie. Energetické zariadenia, ktoré čerpajú energiu priamo z hviezd. Lode tak silné, že prejdú z jedného konca galaxie na druhý behom piatich rokov.

„A čo bolo najdôležitejšie a najlákavejšie pre ľudí – dar Skoku. Tie ostatné veci boli len otázkou času, ľudia sa o ne snažili už predtým, robili pokrok. Ale Skok, to bola nedosiahnuteľná hranica aj pre tých najodvážnejších vizionárov. Visela v nedohľade nad nimi ako strop na vysokých stĺpoch a oni sa radšej pozerali inam. Skok, teda cestovanie medzi galaxiami, pre nich bol len hmlistý sen. Ako by sa len tá nemožná vzdialenosť prázdnoty medzi galaxiami dala prekonať? To sa nedalo odmietnuť.

„Tieto nové zázraky však niečo stáli, tak čo urobili Pozemšťania? Vzali si pôžičku. A od koho? Od Kasty.“

„Andro, prosím, prestaň. Nevieš, o čom rozprávaš. Nevieš, kto všetko nás počúva. Keby si len vedel, čo by ti spravili…,“ zašepkal som. Vytiahol som si hadičku z nosa, pozrel na neho a potom rýchlo zas na strop. Nechcel som, aby vedel, že mi na ňom záleží.

„Za rozprávanie mi nespravia nič, nie?“ odvrkol on.

„Za rozprávanie nie. Ale tipujem, že nie som prvý, komu toto rozprávaš. Pravdepodobne ťa už majú v záznamoch. Ak sa o niečo pokúsiš, alebo ak len cekneš, že sa chceš o niečo pokúsiť… Zabudni na tieto veci, prosím. Máš celý život pred sebou.“

„Prestaň. Počúvaj, dorozprávam ti svoj príbeh. Už som skoro pri konci…“