Srdce a zdroj (časť 2/3)

„Prestaň. Počúvaj, dorozprávam ti svoj príbeh. Už som skoro pri konci.“ Tiež si opatrne hadičku vytiahol, položil ju na nádrž a naliehavo mi pozrel do očí. „Takže Pozemšťania si vzali pôžičku,“ pokračoval, „najprv len jednu. Ale postupne pribúdali ďalšie. Od Kasty to rozhodne nebol príliš prefíkaný manéver. Veľa ekonómov pred tým varovalo. Ale kým s tým niekto stihol niečo urobiť, bolo neskoro. Dolár, euro, rubeľ, všetky pozemské meny boli zrazu priamo závislé na hodnote kreditov Kasty. A tak je tomu doteraz. Rozhliadni sa, aký svet vidíš? Kasta ovláda všetko. Armádu, zdravotníctvo, médiá. Všade majú svoje figúrky.“

„Veď práve. Nedá sa proti nim bojovať. Ver mi, skúsil som to. Ako si sám povedal, nemajú domovskú planétu, nechodia ráno autom do práce. Sú neviditeľní.“

„O čom to rozprávaš? Prečo tých sráčov stále tak glorifikuješ? Ty a tvoji ľudia ste predsa našli slabinu. Jedinú slabinu Kasty.“

Takmer mi zabehlo. Nechápal som, odkiaľ to vedel. No snažil som sa tváriť rezignovane a unavene ako dovtedy. „Blbosť. Kto ti to povedal?“

Andro sa ku mne naklonil, až som cítil jeho svieži dych na svojej tvári. „Všetci to hovoria,“ zašepkal nadšene. „Kasta sa to snaží zamlčať. V správach vždy povedia akurát to, že ste boli nebezpeční teroristi, ktorí bezdôvodne napadli odľahľú banícku kolóniu.“ Andro sa opatrne rozhliadol. Barman sa na nás nepriateľsky pozeral, ale to skôr preto, že sme neobdarúvali bankovkami jeho tanečnicu ako ostatní zákazníci. Zamával som naňho a on nám doniesol ďalšiu nádrž, aj keď tá stará bola ešte do polovice plná. Keď odišiel, Andro šeptom pokračoval: „Ale ľudia vedia pravdu, poväčšinou. Hovorí sa, že tú planétu, Prius IV, ste si nevybrali náhodne. Vraj tam je čosi ukryté pod zemou. Niektorí tvrdia, že supermoderné zbrane, iní, že mimozemské artefakty. Ja si ani netrúfam hádať. Každopádne, hovorí sa, že to je zdrojom moci Kasty. Je to tak, že?“

Andro mi uprene pozeral do očí a čakal na odpoveď. Čakal, ako ho potľapkám po ramene a dám sa s ním zachraňovať vesmír. No ja som sa od neho len odvrátil, pokrútil hlavou a strčil si hadičku späť do nosa. „Zdrojom moci Kasty sú peniaze,“ povedal som. „Peniaze a naivní ľudia. To je všetko.“

„Tak prečo ste potom boli práve na Priuse?“ sykol nahnevane Andro, ktorý si myslel, že klamem. Bol by si ušetril veľa stresu keby mi bol býval proste povedal príbeh so šťastným koncom, tak, ako som ho žiadal. „Nehovor mi, že ste len chceli vyhodiť do vzduchu akúsi baňu! Vraj ste sa k tomu skoro dostali, tam pod zem. Boli ste tak blízko k zničenu Kasty. Ale ktosi vás zradil. Kým ste sa k tomu stihli dostať, bola obloha plná vojenských krížnikov a z okolitých baní vybiehali ozbrojené roty.“

Andro sa odmlčal aby sa nadýchol. Mne sa zrazu spravilo trochu nevoľno. „Tá vec tam dole ale stále je,“ pokračoval Andro kľudnejším hlasom. „Nepremiestnili ju. Ani ju nestrážia. Nechápem prečo. Ale ak by sa nám ju podarilo získať… Mám ľudí. Dobrých, ktorí nezradia. Ručím za to. Pridáš sa k nám?“

Nastalé ticho bolo ohlušujúce. Ani hudba už nehrala. Napriek tomu, že Andro dovtedy šepkal, prišiel mi jeho hlas hlasnejší, než výkriky umierajúcich v tesnej bani. „Mal by si odísť, Andro,“ povedal som konečne. Na jeho tvári sa roztiahla škaredá grimasa sklamania. „Ak tak neznášaš Kastu, proste odíď. To som urobil ja. Vesmír je nekonečný a sú miesta, kde Kasta nemá vplyv. Zbohom, Andro. Povedz naším zamestnávateľom, že končím.“ Vstal som, zaplatil za jednu nádrž a vyšiel z baru. Andro ma nenasledoval, ďalej sedel ako prikovaný na stoličke. Vážne si myslel, že sa nechám zlákať a že sa jeho naivná misia vydarí.

Zamieril som na toalety. Zavrel som sa do kabínky a zhlboka dýchal. Ten hlúpy chalan mi pripomenul veci, na ktoré som nechcel spomínať. Ľudské emócie sú zo všetkých predátorov tým najhorším. Vždy vás dostanú. Ľudia sa im snažia ujsť už tisícročia, ale žiadna látka ani elektronická extáza nefungujú, vždy ste pomalší. Cítil som, ako sa mi dvíha žalúdok. Postavil som sa s rozkročenými nohami a rozďavenými ústami nad misu, ale nič neprišlo. Chcel som teda aspoň plakať ale ani to som nedokázal. Sadol som si, vyvrátil hlavu a zavrel oči. V kabínke vedľa ktosi vykonával poriadne hlasnú potrebu a šťavnato pri tom hrešil. Vedel som, že nemôžem pred spomienkami ujsť do závoja cynizmu ako obvykle, nie teraz. Nebránil som sa. Nechal som to všetko prísť a pretiecť cezo mňa. Moje detstvo s mojími kamarátmi. My deviati. Prius IV, jeho mramorovo biely dunovitý povrch, jeho tmavo oranžová obloha. Piesok. Stáčajúce sa tunely starých baní, pach zhnitého machu, strachu a vzrušenia. Výstrely, kroky v tme, laserové zameriavače zpoza každého rohu. A ten smrad, keď to všetko skončilo a ja som tam stál. Bože, ten smrad.

Asi po hodine som vyšiel z kabínky. Pozrel som do zrkadla, upravil si golier na starej károvanej košeli a zahľadel sa do svojich vpadnutých červených očí. A vtedy som sa rozhodol. Po mesiacoch otáľania, nočných môr a strachu. Stačilo len zrkadlo, aby spravilo rozhodnutie za mňa.

 

Keď som prišiel do dokov, Androva loď tam ešte stále bola zaparkovaná. Motory však už mala rozohriate a pripravovala sa na odlet. Prebehol som pred kokpit a zamával Androvi. Chvíľu na mňa pozeral a asi mal chuť rozbiť ma na kusy čumákom lode, čo by som mu nebol zazlieval. Po chvíli jeho guľatá čiernovlasá hlava zmizla z kokpitu a na boku sa otvorili dvere. Andro sa oprel o zárubňu, zložil ruky na prsiach a čakal.

„Pôjdem s tebou na Prius,“ povedal som. Andro pokýval hlavou, ale akoby tomu najprv ani neveril. „Ale musím ťa varovať,“ pokračoval som vážne, rozhliadajúc sa, či náhodou na parkovisku nestoja nejaké zvedavé uši, ale bolo prázdne. „Ako si sám povedal, tie bane nie sú strážené, aspoň nie na oko. Ale možno sú pod dohľadom. Možno tam ozbrojené roty čakajú ukryté stále. Uvedomuješ si to?“

Prikývol. „Áno. Aj mne to napadlo. Som ochotný to risknúť.“

„A možno tam dolu nakoniec ani nič nebude.“

„To si nemyslím.“

Pokrčil som plecami. „Ako chceš. Ale budeme potrebovať viac ľudí. Nech nás je aspoň-“

„Deväť?“ spýtal sa s úsmevom Andro.

Pomaly som prikývol. „Napríklad.“

„Deväť je teda v pohode?“

„Ako chceš,“ odvetil som a snažil sa udržať kamennú tvár. „Deväť, desať, jedenásť. Tak nejak. Nech nás je dosť keby sa niečo dosralo. Ale zas nie príliš aby sme nepritiahli pozornosť.“

„Rozumiem. Obvolám svojich ľudí. Už príliš dlho som ich držal na uzde. Čakali sme na teba.“

Pokrútil som hlavou. Andro sa odobral naspäť do lode, pripravený vyštartovať, ja som ho ale požiadal, nech ešte chvíľu počká a zbehol som do potravín. Kúpil som vákuovo balenú biomasu na večeru, Gambrinianské pivá a pollitrovú nádrž kyslíku. Kým Andro riadil loď, otvoril som ju vzadu v nákladnom priestore a vydýchal ju celú sám až som lietal tak veľmi vysoko, vyššie než vesmírne lode a zisky Kasty.