Agrikos

„Idem to nájsť,“ povedal som a zodvihol sa z okraja kamenného cimburia. Takmer nikdy sme o tom nehovorili, no aj tak vlastne každý hneď vedel, čo tým myslím. Kedysi dávno nám Agrikos dal na výber a my sme volili už príliš dlho to isté. „Bezpečie alebo dobrodružstvo,“ povedal Agrikos mojim predkom stáročia dozadu. „Väčšina z vás si vyberie to prvé, ale raz príde jeden, ktorý vás opustí a pôjde hľadať.“ A mal pravdu.

Hradné steny a vysoké veže sa týčili všade naokolo, stiesňovali nás, utláčali svojimi droliacimi sa tehlami. Kráčal som cez dlhé chodby zdobené kobercami a gobelínmi, vymieňajúc si strohé pohľady a pozdravy s okoloidúcimi. Na kobercoch som videl vyobrazené naše legendy, ktoré sa večer pri jedle ticho rozprávali. Videl som, ako Agrikos prináša z hlbín hradu, kam sa nikto neodváži ísť, oheň a dáva ho ľuďom a ako ho jeho zvrátený brat Lemi v noci, kým ostatní spia, hasí. Videl som, ako nám odovzdáva svoj kameň a vyrieka proroctvo. Dávam Vám na výber… hlása nápis na jednom z vyobrazení a Agrikos tam v jednej ruke drží kameň a v druhej horiacu fakľu.

A teraz kameň v ruke držím ja a lúčim sa s ostatnými. „Prines nám oheň,“ hovoria. „Ucti svojho predka.“ Ja prikyvujem a vyberám sa dolu, do hlbín. Prechádzam Veľkou Sieňou a v  jej mohutnom zrkadle vidím kráčať mladého muža. Len málokto sa kedy vydá ďalej ako za Chodbu Prachu a keď spleťou chodieb prichádzam k Veži Kameňa, viem, že tu už desaťročia nikto z mojich ľudí nestál, snáď iba deti, keď si dokazovali pri hrách odvahu.

A stále ďalej, kameň v mojej ruke bol stále teplejší, čím väčšia vzdialenosť ma delila od domova a čím menšia od môjho poslania. Oči ma boleli keď som pri Veži Kameňa po dlhom blúdení temnými chodbami vyšiel konečne na svetlo. Prechádzal som cez hradby, visuté mosty a nádvoria, aké som nikdy predtým nevidel a všade kam som prišiel, spleť kamenných opracovaných masívov a priekop sa vlnila stále ďalej, kam som až dovidel.

Už dávno som stratil pojem o tom, kde sa nachádzam a ako sa vrátiť späť a začínal som sa báť, keď som konečne pred sebou zazrel veľký biely portál a bez váhania doňho vstúpil. Ocitol som sa v krajine stromov, kde sa všade rozlievali vône jari a neďaleko tiekla riečka. A ja som pocítil zvláštnu príslušnosť k tomu miestu, akoby som sa už na tie stromy a kríky kedysi díval, inými očami v inom živote. A opäť ma kameň v mojej ruke začal hriať keď som cez to miesto prechádzal a ja som ho nasledoval, až som prišiel k ďalšiemu portálu.

Stromy zmizli a ja som sa tentokrát ocitol v rušnom meste, na jarmoku. Naokolo bolo pohromade viac ľudí, ako žilo v mojom hrade. Prekrikovali sa, strtkali, dohadovali a vo vzduchu sa niesol pach rýb a potu. Z davu ma zrazu niekto chytil za ruku a začal ťahať preč, proti smeru, ktorým dav prúdil, až som sa ocitol v starom lese kdesi za mestom a zpod riedkych mastných sivých vlasov na mňa rozžiarene pozerala akási starena. „Agrikos, si to skutočne ty?“ spýtala sa. Zaprotestoval som, že ja sa tak nevolám a skutočný Agrikos je už stáročia mŕtvy. „Ty si cestovateľ, že?“ skonštatovala žena. „Keď cestuješ cez portály, čas pre teba plynie inak ako pre ostatných. Tu, na tomto mieste, si bol len včera, Agrikos, nehovor teda, že si stáročia mŕtvy.“ S týmto vytiahla z vaku zrkadlo a nastavila mi ho pred tvár. Skutočne, neuvedomil som si, ako dlho som blúdil cez chodby môjho hradu a následne cez jarnú krajinu – moja tvár bola zarastená hustou hnedou bradou, tak ako Agrikova na gobelínoch, len mladšia. „Príbeh pokračuje,“ povedala žena. „Ideš teraz do tohto lesa?“ Urobil som krok smerom doň a naozaj, cítil som, ako kameň v mojej ruke oteplel. Prikývol som, rozlúčil sa a vybral sa cez temný les a kráčal som cez neho dlho, až sa stromy nado mnou vytiahli a uzavreli a ja som kráčal pod ich klenbou.

Kráčal som až za les, kde už stromy nemali ihličie ale listy a ešte ďalej, kde boli opäť pichľavé a všade naokolo bol piesok, púšť. A keď sa púšť premenila na more, zakotvila pri brehu loď, ktorá ma pribrala a kde som sa od zvláštnych tmavých ľudí učil rybárčeniu a plachteniu. Po čase sme sa dostali opäť na súš a kráčal som cez vysoké a nebezpečné hory, až som zišiel k mestu, kde sa práve konal jarmok. Tak ako kohosi iného, koho som poznal pred rokmi, ruka z davu ma chytila a odtiahla z ulice. Predo mnou stála tá istá žena, s ktorou som sa tu kedysi rozprával. Nenávistne na mňa pozrela a napľula mi do tváre. „Ako sa sem opovažuješ vracať, Lemi?“ skríkla na mňa. Prešiel som k mostu pri rieke, sklonil sa a videl, že moja tvár teraz bola v stredných rokoch a vrásky a dlhé vlasy teraz pripomínali Lemiho z gobelínov. S hrôzou som vstal a dal sa na útek, popri rieke a dole cez útesy, až som pred sebou uvidel zrúcaninu starého hradu. Jeho chodby ma plietli a jeho steny z mäkkého kameňa sa drolili pod mojimi nohami. Preto som si vydýchol, keď som konečne prišiel starému bielemu portálu. Pred ním sedel na povalenom stĺpe starý slepec.  „Ty strážiš tento portál?“ spýtal som sa ho. „Ja som Pán Času,“ povedal. „Pustím ťa cez portál, ak mi povieš svoje meno.“ Vysvetlil som mu, že neviem ako sa skutočne volám. Vždy keď sa pozriem do zrkadla, moja podoba sa mení, ľudia ma volajú inými menami. „Samozrejme,“ povedal muž, „bol by si hlúpy keby si si myslel, že si stále ten istý človek. Keď lovíš ryby, si človek-rybár, keď kupuješ na jarmoku, si človek-obchodník, ktorý s rybárom nemá nič spoločné. Je to dôležité pre príbeh.“ „Pre aký príbeh?“ spýtal som sa. „Pre každý,“ odvetil muž. „Pre tvoj, pre tých, ktorých si nechal doma, dokonca aj pre môj. Čas musí plynúť, legendy sa musia opakovať, každý nad sebou samými vyriekame proroctvá a súdy. Kolesá času neustále pracujú, inak by ľudia nevedeli, či niečo naozaj uplynulo.“ „Tak sa teda budem volať,“ povedal som, „budem sa volať Koleso Času.“ Muž prikývol, odstúpil, chytil ma za ruku a hodil do bieleho portálu, ktorý ma celého pohltil.

„Dávam Vám na výber,“ povedal nám kedysi Agrikos, keď nám zveroval kameň, ktorý vedie k portálom. „Bezpečie alebo dobrodružstvo…“ Teraz som už rozumel. Keď som raz odišiel, nemohol som sa už vrátiť späť, nemohol som mať obe. Mal som tisíc tvárí a tisíc mien, v každom svete ktorým som prešiel, tak ako povedal muž v zrúcanine, aby príbeh pokračoval ďalej a legenda sa napĺňala. Prechádzal som cez svety do poslednej vetvičky zmrznuté alebo naopak spálené na popoľ, cez nekonečné púšte a vysoké pohoria. Videl som ľudí, ktorí lietali spolu s hviezdami a krajiny, v ktorých sa hovorilo jazykmi, aké som si nevedel ani predstaviť. Ale musel som pamätať aj na svoju úlohu a teda keď som stál uprostred temného lesa za roky trvajúcej búrky a pri nohách mi ležal horiaci dub zrazený bleskom, uložil som oheň do starej lebky a pobral sa na cestu späť.

Portál, ktorý som našiel v jaskyni za lesom ma vypľul v miestach tak známych mojím spomienkam, aj keď zastretým vekmi. Vedený kameňom som kráčal cez rozľahlé siene, cítiac jemnú droliacu sa podľahu pod nohami, na prstoch vrstva prachu ako som v spomienkach prechádzal dlaňou po stenách. Najprv sa predo mňa postavila Veža Kameňa a potom sa už moje kroky ozývali Chodbou Prachu, na konci ktorej som sa zvítal s prvými ľuďmi. No ako hovorila žena, čas tu plynul inak ako na mojích cestách. Či všetci, ktorých som kedysi poznal, už dávno zomreli alebo sa ešte ani nenarodili, som nedokázal povedať. V sieňach boli gobelíny a koberce z iných časov, s inými hrdinami, ktoré mne boli úplne cudzie.

Predal som ľuďom oheň a oni boli takí vďační, že usporiadali pre mňa vo Veľkej Sieni štedrú hostinu. Aspoň jedna vec sa tu nezmenila – v strede miestnosti stále dominovalo mohutné zrkadlo a keď som hodoval a smial sa s ľuďmi, videl som v ňom starú dobrosrdečnú tvár Agrika.

Večer, po hostine, som si spomenul na slová Pána Času. Nič sa nekončí. Steny okolo mňa boli tisíce rokov staré, stoja tu už od nepamäti a budú stáť ešte dlho po mojej smrti. Nemohol som nechať život v nich upadnúť do šedej koláže bezmyšlienkovitých každodenných činností. Legenda musí pokračovať, príbeh sa odvíjať. Je to náš život. Nie oheň, ale ten tichý šepot večer pred spaním, ktorým si ľudia hohorili dávne legendy a príbehy, bol tým, po čom sme skutočne prahli, čo bola naša podstata. „Máte na výber…“ povedal kedysi Agrikos mojím ľuďom a ako som jeho proroctvo teraz tlmočil novým cudzím tváram, uvedomil som si, že nemôžem ja za nich vybrať. Keď nikto nedával pozor, schytil som lebku s plameňom a mrštil ňou o stenu, ktorá na tom mieste už bola veľmi vyhĺbená. Predtým, než ma ľudia za nenávistných slov a nadávok schytili a vyviedli z miestnosti, stihol som ešte v zrkadle zahliadnuť svoj odraz – zlobou skrivenú tvár podlého Lemiho.

Vyviedli ma až kamsi za Vežu Kameňa, do temného labyrintu dole v neprebádaných katakombách. Tam mi vypichli oči, niekoľko krát zatočili okolo svojej osi a nechali ma tak. Dlho som blúdil pustými chodbami labyrintu. Kameň som už pri sebe nemal, lebo ten si vzali ľudia aby s ním kdesi tam, hore, snívali svoj sen o ohni a dobrodružstve. Ale legenda pokračovala a bola väčšia ako moja či ich vôľa, dokonca silnejšia ako zrak či zázračný kameň. Vyšiel som z katakomb a ohmatávajúc si cestu som prišiel k starému portálu a sadol si pri ňom na povalený stĺp.

Po nejakom čase išla okolo stará žena, ktorej hlas mi bol veľmi povedomý. Počul som ako zastala predo mnou a pozerá na mňa. „Takže si to skutočne ty…“ povedala po chvíli. „Ľudia vraveli, že si sa tu usadil, ale musela som sa prísť presvedčiť na vlastné oči.“ Usmial som sa a spýtal sa jej, či prišla pozrieť starého úbohého Agrika či Lemiho alebo snáď iného cestovateľa. Zamračila sa a povedala: „O čom to hovoríš, starý blázon? Odveky bolo predsa tvoje meno Pán Času.“ Vedel som, čo chcela povedať, no ja som pokrútil hlavou. „Nemôžem byť Pán Času,“ povedal som jej. „Neviem, aké je ďalej moje poslanie. Som iba starý strážca portálu – keď príde cestovateľ, a on príde, pustím ho, ale čo budem robiť potom, to netuším. Obávam sa, že tam pre mňa legenda skončí.“ No žena povedala: „Práve preto si Pán Času. Ty si legenda, si samotný príbeh, čas sa v tebe zlial do jedného, si Agrikos a si jeho opak Lemi, ty sa vyzdvihuješ aj zatracuješ, si svojím vlastným vykúpením aj skazou. Ty tvoríš legendu, nie je vopred daná, tak ako každý človek, ako dokonca aj ja. Všetci musíme hrať svoju rolu“ „Tak teda budem naveky kráčať, cudzinec bez tváre, obliekajúc a zvliekajúc plášte, donekonečna?“ „Ak bude taká vôľa príbehu…“ odvetila žena a aj keď som ju nevidel, prisahal by som, že sa usmievala a ja som ju za ten úsmev neznášal. „Nezáleží mi už na príbehu,“ zavrčal som na ňu. „Do pekla s ním. Záleží mi na mne. Pozri sa, som starý a slepý a stále nemôžem mať pokoj. Myslel som, že ho nájdem keď prinesiem svojím ľuďom oheň, no aj to bola len akási hra osudu, nepatrná záležitosť na dlhej, prázdnej ceste. Chcem vedieť, či pod všetkými tými menami a tvárami je niekto, kým som stále, kto sa nemení a koho by som mohol nazvať svojou identitou.“ „Aj keby bol,“ zašepkala žena, nakláňajúc sa ku mne, akoby to bolo tajomstvo, „keby sme vyslovili jeho meno, zbalil by sa a odišiel tak, ako všetci ostatní.“ Potom sme zostali obaja mlčať a keby som mohol, bol by som sa rozplakal. Cítil som na svojej koži rozpad všade naokolo – mohutných hradieb, svojho a ženinho tela, dokonca aj slnka nad našimi hlavami. A tiež som cítil zrodenie. Pod zemou sa dvíhali na povrch nové pevnosti, aby sa v nich rodili noví ľudia, nové hviezdy a nové príbehy. Ja som sa cítil malý a bezvýznamný, no napriek tomu nesvoj, lebo sa mi zdalo, že to všetko spočívalo na mojich pleciach, že všetky tie svety žili a umierali spolu so mnou. „Som si istá, že ti tvoje problémy prídu veľmi dôležité,“ vytrhla ma z premýšľania zrazu žena, „ no povinnosť ťa volá. Pozri, už ti prichádza cestovateľ.“ Na to sa otočila a ja som počúval, ako jej kroky doznievajú v ozvenách obrovských sál a priestorov môjho hradu.

Previedol som pútnika cez portál k jeho cieľu a potom sa postavil, natiahol svaly a sám sa pustil cez bránu. Kráčal som cez džungle a hory, plavil sa na mohutných lodiach cez rozbúrené oceány a v noci hral potichu na flautu s mesačným svitom, hral tichú pieseň o starej legende. Prešiel som mnohými portálmi a stretol veľa rôznych ľudí keď som sa jedného dňa ocitol na hlučnom jarmoku, s pachom rýb a potu okoloidúcich. Z davu som zrazu začul dobre známy hlas, chrapľavú starenu vyvolávajúcu ceny a kvality svojej keramiky. Predral som sa cez ľudí, chytil ju za ruku a odviedol cez úzke uličky na prázdne námestie. „Som rád, že ťa opäť po rokoch stretávam,“ povedal som jej. „No tak, akú múdrosť máš pre mňa prichystanú teraz?“ súril som ju. No žena bola ticho. Cítil som, že váha. „Prepáč, ale nepoznám ťa,“ povedala. „Kto máš akože byť?“ Počul som, že hovorí vážne. Snažil som sa jej vysvetliť, že to som ja, Agrikos a Lemi a Pán Času, no ona len krútila hlavou. „Kedysi som také mená poznala,“ povedala, „ale nosili iné tváre. Ty si ktosi iný. Teba nespoznávam.“ Ešte chvíľu som ju zúfalo, ako dieťa, držal za ruku, no potom som prikývol, pustil ju a nechal ju vrátiť sa k svojmu stánku. Ja sám som sa tiež otočil a pobral sa na cestu, pokračovať v príbehu, hľadať nové mená a nové tváre.